Ako som sa vybral na Dedinky šťastie oprobovať.

 Padajúce a šuchotajúce lístie nám pripomenulo, že sa začína najkrajší čas pre nás prívlačiarov. V jeseni sú ryby aktívnejšie lebo sa snažia zabezpečiť si nejaké tie zásoby na nadchádzajúcu zimu a vedia preveriť aj jemnosť našej zostavy. Vybral som sa takto do Slovenského raja na vodnú nádrž Dedinky. Bolo to vo štvrtok popoludní, keď som dal radvaňskému jarmarku stop a dal prednosť tomuto lovu na Dedinkách. Táto vodná nádrž bola dokončená v roku 1953 na riečke Hnilec. Jej najväčšia hĺbka je dvadsať metrov o plocha 86 hektárov. Z nádrže vedie privádzač 2713 metrov dlhý z prevýšením 269m. Preto keď prídete k priehradnému múru, neuvidíte žiadny odtok, žiadne víri vypúšťanej vody.

Elektráreň je vo Vlčej doline a tam sú umiestnené aj turbíny. V nádrži sú miesta, kde sa breh prudko zvažuje do hĺbky ako vo fjordoch.

Celý natešený z nadchádzajúceho dňa plného lovu som si overoval informácie týkajúce sa lovu na internete a hútal, kde by som začal chytať, či v tej hlbočine pri hrádzi alebo tam kde som sa raz dááávno, ešte za bývalého režimu keď sme boli v pionerskom tábore kúpal. Môj výlet začal motorkou, ( tak sa volá vláčik, či skôr dvoj vagónikový spoj) ktorý odchádzal skoro ráno z Brezna a končil po 45-tich kilometroch na Červenej Skale. Odtiaľ som prestupoval na druhú motorku do Margecian. Spolu to robilo cca 75 km. Vystupoval som na zastávke, ktorá bola len na znamenie, stačilo stlačiť gombík v chodbičke. Po vystúpení som vyrazil cez pole, nejakú zvážnicu a hlavnú cestu popri riečke Hnilci hľadať dom číslo 11. Totižto, na jednej internetovej stránke bol predaj hosťovačiek na adrese Mlynky 11 a na druhej 111. A to je rozdiel. Ako som kráčal medzi domami do doliny, čísla domov sa tu ale zväčšovali, a ja som sa opýtal miestneho pána, kde to len môže byť. Až na meno mi povedal, že to musím ísť ďalej hlbšie do Havranej doliny, že tam ho nájdem. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď sa čísla ešte domov zväčšovali. Ach – no teda tu sa dejú veci !  Keď som prišiel na jedno rázcestie, povedal som si , reku - ešte to skúsim tu, ak nie, otáčam sa. Iba keď mi padlo do očí číslo domu nie jedenásť ale stojedenásť ! Ako som začal hľadať zvonček, s protiľahlého domu sa ma opýtala milá teta, koho hľadám: „ Dobrý deň, hľadám pána Fabiana, predáva povolenia na lov na Dedinkách“ začal som . Teta mi povedala, že je na Dedinkách v práci. Tete som zaďakoval za informáciu a pustil som sa teda ta. Ešte šťastie, že som si jeho telefónne číslo uložil a zavolal som mu: „ Pôjdete stále rovno, po ľavej strane musíte mať vodu, na konci mám v Hostinci u Radka kanceláriu, tam ma nájdete“ navigoval ma cez telefón.  Deň predtým so si v informačnom centre v Brezne pozrel mapu kde sa čo nachádza, vedel som , že je predo mnou približne 7 kilometrov chôdze na Dedninky. Pre mňa to nič nie je, pozrel som na hodinky a približne určil, za koľko tam dorazím. Verte či neverte, sekol som sa o nie viac ako 5 minút. Cestou som išiel aj popod priehradný múr, ktorý môžete vidieť na obrázku. Keď som toho pána v kancelárii našiel, neveril mi, že som spred jeho domu išiel pešo až sem. Cestou fúkal vietor, neveril som , že niečo chytím, trať viedla popri vode a videl som z vlaku, že brehy sú dosť zarastené, strmé a majú zlý prístup a k tomu padal dážď. Keď som ale kráčal asfaltkou popri nádrži, a tam kde majú uviazané loďky uvidel tie jalce pri kraji, hneď mi srdce podskočilo !  A v úplne plytkej vode pri samotnom kraji! Jalcov toľko, ako dakedy bolo vidno na skalách bolene z diaľnice! Hneď som vedel, že tu musím ísť začať.  Krátka debata, vypísanie povolenky a jedeme na to. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď som zistil pri naväzovaní, že dve moje najlepšie krabičky s rotačkami čo v nej mám tutovky na jalce som nechal v Brezne !

Hneď za rána som si teda zopakoval repertoár Laca Meliška. Začal som teda nymfami od berklyho ale len malé, zrejme jalčeky za tým išli. V jednej krabičke som našiel odloženú rotačku čo nepracovala a pri nej bol len lístok z mosadzného plechu, čo som chcel zrejme na nej vymeniť ale nemal som kedy. Nelenil som, rozbalil som sa na jednom člne a hneď som dal aj lístky meniť. Hneď som aj vyskúšal jemné klieštiky, ktoré som si deň pred tým kúpil v Kaufláte v Brezne. Dajú sa s nimi poľahky vytrhnúť jednotky jedným trhom! Mali nové ostré hrany a nehrozilo tu žiadne skĺznutie po zuboch chrápajúceho. Lístok som vymenil a hneď na prvý hod som mal záber. „Kurva!“ zakričal som do dažďa. Chyba bola určite v háčiku. Keďže som mal len originálne háčky a letované som mal len veľké, vyskúšal som dať aj tak tie. Boli na tak malú rotačku veľké, ale perfektne chytľavé. Začal som teda takouto rotačkou, malou s veľkým letuvaným háčikom. Ako som tak hádzal, vždy mi ju nasledoval kŕdlik rýb až k nohám. Reagovali na ňu omnoho lepšie ako na gumky. Stále som hádzal ale nič nemal.  Niektoré člny boli pri brehu tak zakotvené, že väčšia ich časť bola stále vo vode. Ako som tak šikmo popri jednom hodil, zrazu sa s pod neho vyrútil za mojou rotačkou kŕdlik ostriežov. Najsmelší bol aj najrýchlejší a ja som bol celý šťastím bez seba keď som mohol konečne po toľkých nepremenených ťukancoch odfotiť ostirežika.

Zaujímavé bolo, že boli veľmi slabo sfarbené, dokonca vyzerali ako keď v lete zdochnú ostrieže v sieťke a hneď vyblednú. Voda bola ako sklo čistá a mal som aj fluór-karbonátok. Okúnika som odfotil a pustil späť: „ Tak a už som spokojný“ – povedal som si - „rybku už mám!“  Stále som však myslel na tie jalce čo nie a nie seknúť. Napadlo ma okrem stáleho menenia smeru rotačky zvýšiť aj jej rýchlosť. Predsa, ak majú čas si ju okuknúť, a nezdá sa im niečo na tom krútiacom sa čude, za pokus by to veru stálo. A pozri sa !!! Prvý jalček na zmenu taktiky doplatil. Ale ako bojoval! Hneď ako mi drclo som sekol a jalec vyletel nad vodu ako dáky pstruh!

Nie a nie ho chytiť do ruky a odopnúť ho, stále sa metal a robil výpady. Tie jalce tam musia byť vo výbornej kondícii. Tak isto bojovali aj ostatné, ktoré som chytil. Ten najväčší sa mi normálne vytriasol z háčkov. Vyletel nad vodu a vyštartoval s trasúcou hlavou ku mne. Zatriasol sa a bol v čudu. Odhadoval som mu viac ako 40cm.

Postupne, hádzajúc, som od kde-tu zakotvených člnkov a plytkej vody prešiel ku hlbšej a prudšie klesajúcej. Tu jalce boli tiež, ale len mi rotačku nasledovali, nepomáhalo ani meniť smer, ani meniť rýchlosť. Keď som skúsil nahodiť nie popri brehu ale čo najďalej od neho, asi na druhý hod som mal po chvíľke klesnutia záber – bum ! sekol som a do prázdna: „Boha ! - to bol záber!“ povedal som si. Hneď ma napadlo, že to bolo niečo väčšie, že to mohol byť aj pstruh. Vytiahol som, opäť som tam nahodil, nechal klesnúť a začal ťahať lebo voda tam bola už hlboká a čakal s rozbúšením srdcom opäť na záber, odhodlaný tentokrát ho stopercentne premeniť. Opäť som vytiahol a nahodil, chvíľku som uvažoval o tom, že ak sa tá ryba pichla, na druhý krát si už dá pozor. Znova vytiahnutie, kontrola rotačky do dlane a znova náhod. Ako rotačka čľupla v diaľke, otočil som hlavu smerom ku brehu reku - „Kde sa?!“- keď tu zrazu bum! Záber taký istý ako pred chvíľkou ale tentokrát som sa nenechal nachytať na hruškách. Ryba tam bola a hneď som vedel aká – duháčik! 

Lietal na chvoste zľava doprava, zprava doľava. Ani ho do ruky chytiť. Juráškom letuvané háčky sedeli spoľahlivo. Odfotil som ho a pustil späť. Keď som ho pustil, rozhodol som sa vrátiť opäť na tie plytčiny medzi tie zakotvené člny, tam som mal aj častejšie zábery. Jeden čln bol tak zakotvený, že sa dalo doňho vojsť a hádzať z neho bez toho, aby ste sa s ním kývali alebo oddialili do brehu. Vyšiel som naň a hodil hod  „takovej polovysokej“ ako opisoval  Ludvovi  deda Homolka futbalový zápas. Už som stále rýchlo navíjal lebo to bolo omnoho lepšie ako ťahať pomaly. Pár otočení kľučkou a bum, ďalší jalec bol nad vodou. Tento sa mi zdal najkrajší zo všetkých chytených. Postupne ako hodiny plynuli, prestávali aj zábery.

Aj tie ostriežiky čo boli pod každým člnom prestali. Hoci tam boli, videl som ich ale už boli nedôverčivé. Naježené vyšli – pozreli čo to, a znovu sa schovali do bezpečného tieňa člna. Čas už pokročil a ja som sa rozhodol, že hosťovačku mu dám, že ju nebudem posielať poštou. Keď ma uvidel, hneď sa ma pýtal: „Tak ako mladý muž?“  - „Chytil som tri druhy rýb, zachytal som si dobre, som spokojný, jalce, jedného pstruha a ostrieže.“ Pohotovo som mu referoval. „No viete, tak som rád, že sa Vám páčilo, lebo sú aj takí, ktorí nadávajú, že nič nechytili.“ Povedal som mu na to, že nie vždy to musí byť o veľkých rybách ale o tom, prejesť cez rozum tým menším a zachytať si. Bol som spokojný a príjemne oddýchnutý. Čakal ma vlak a skoro dvojhodinová cesta do Brezna. Do vlaku nastúpil aj jeden chalanisko , ktorý sa ma pýtal ako som dopadol, povedal som mu že som si dobre zachytal. Na pstruha mi povedal, že nedávno im vydra prehryzla sieť a ušlo 300 kg duháka. Nabehli ale domáci a zrejme im dali zabrať. Ale keď si zoberiete, že je to na takú vodu dosť málo, určite nevybrali všetko. Ešte Vám poviem, že v dedine Polomka majú nočný klub z názvom Peklo. Vidno ho z vlaku, takže ak chcete ísť alebo niekoho poslať do Pekla, je to aj do tohto Klubu. Prechytal som len len malú časť nádrže, na opačnú, hlbšiu stranu mi nezostal čas. Ale keď sme prídem nabudúce, určite zavítam aj tu.

Jalce sú tu naozaj opatrné a keď nejakého chytíte, máte z neho naozaj zaslúženú radosť.  No nie je nič krajšie, ako keď viete, že tam tie ryby sú, ale sú prefíkané a je len na vašej šikovnosti a dôvtipe či ich dostanete alebo nie. Výlet na Dedinky sa mi naozaj vydaril!

 Pre CST Palino