Pozerám sa z balkóna. Vonku prší, je zachmúrené. Pohľad na okolité kopce a rieku Váh, ktorá sa pomedzi ne kľukatí je nádherný. Všade vidno rozličné farby, ktorých stvoriteľkou je Pani jeseň. Viem, že o chvíľku tu bude ten čas, na ktorý sa každý rok teším. Tým je pre mňa lov tej najkrajšej ryby – hlavátky. V mysli sa mi vynárajú spomienky na zážitok, ktorý mi poskytla táto kráľovná horských riek a bystrín...

Bolo to v novembri, keď som sa s kamarátom Peťom dohodol, že pôjdeme v nedeľu ráno na Váh na hlavátku. Povedali sme si, že sa stretneme o 6.30 h pri múzeu. Nedeľné ráno bolo pre mňa veľmi zaujímavé. Peťo zaspal a ja som sa zdržal kvôli cigaretke a káve a následnému vyzúvaniu vysokých čižiem, pretože som musel utekať na toaletu. K vode sme prišli až okolo ôsmej. Všade vôkol bol čerstvo napadaný sneh, ktorého ešte stále pribúdalo. Pohľad na koryto Váhu bol úchvatný. Prehodili sme pár obligátnych otázok – ako na ňu... čím začneme... a podobne, a začali sme chytať. Šiel som pravou stranou a Peťo ľavou od cesty. Peter začínal prívlačovať s približne 30 cm jalcom a ja som začal ploticou. Čas už poriadne pokročil, keď sme sa dostali až nad most pri bavlnárskom závode. Skúšali sme všetko možné (prešité rybky, woblery, plandavky), no stále bez akéhokoľvek záberu. Nakoniec som sa rozhodol, že skúsim dvojdielneho woblera vo farbe pstruha dúhového. Obaja sme prehadzovali pláň, na ktorej sa už neraz vytiahla hlavátka. Asi po desiatich minútach prehadzovania som zbadal v strede Váhu zalovenie nejakej ryby. Myslel som, že pstruh, ale v podvedomí som tajne dúfal, že to bola ona – kráľovná. Zakričal som Peťovi na druhej strane, že niečo loví a skúšal som vláčiť woblerom do miest, kde som neznámu rybu zočil. Na tretí hod sa stalo čosi, čo som nečakal a zároveň, v čo som tajne dúfal. Odrazu som mal prudký záber a ryba sa vymrštila k hladine. Zbadal som jej medené telo a veľký chvost. Áno, bola to hlavátka. Vtedy som sa celý roztriasol a zakričal:

-         Peťo, je tam! Hlavátka!

Keďže bol na druhej strane, rýchlo sa rozbehol po moste ku mne. Kým prišiel, vytiahla mi asi 20 m silónu. Udica bola stále napnutá ako luk a ja som sa bál odhadnúť, koľko hlavátka vlastne váži. Kým Peťo došiel, trochu sa upokojila a pomaly sa nechala priťahovať. Ešte stále som však nemal vyhrané a celý som sa triasol. Zápasili sme ešte asi desať minút, kým sa mi podarilo dotiahnuť ju k brehu. Tu sa prevalila na jednu stranu a my sme jej hmotnosť odhadli asi na 15 kilogramov. Nadišla posledná fáza – vylovenie. Obaja sme pomaly zišli do vody s pripraveným vylovovacím hákom. No stalo sa, čoho som sa najviac obával. Ryba sa splašila a s vypätím všetkých síl sa pokúsila o posledný výpad. Namierila si to priamo poza skalu, na ktorej pretrhla silón. V tom momente sa pre mňa zastavil čas. Stále som tomu nemohol uveriť. Vyšiel som na breh a sedel s hlavou v dlaniach. No dúfal som, že sa s tou mojou hlavátkou ešte stretnem a tentoraz už nebudem porazený.

Pre CST predseda