Júnová predstava.

Bol neskorý večer a moje myšlienky posilnené pár pohárikmi dobrej domácej slivovice blúdili po vodnej ploche Liptovskej Mary hľadajúc nejaké to vysnívané miesto, kde sa počas horúcich májových dní vyhrievajú vyhladované, vytreté šupináče, čakajúce len na to, že im rybári ponúknu nespočetné množstvo rôznych chutí.

Nie som bohvieaký fanúšik kaprárčiny, o čom svedčia aj moje úlovky kapra, ale verím, že raz sa mi podarí nejakého krásavca z vody vytiahnuť. Veď každý rybár mi dá určite za pravdu, keď poviem, že sadnúť si ku nahodeným paliciam, v jednej ruke pivo, v druhej cigareta je úžasný pocit. Veď si to predstavte.

Teplo, vôňa rýb a blata, škriekajúce čajky. Nahadzujem udice čo najďalej. Všetko krmivo z krmítka sa rozletí naokolo. No a čo, zakrmujem. Ďalší pokus už vyšiel na sto percent. Sadám si na stoličku, otváram prvé pivo a sledujem ťukance do policajta. Otváram druhé pivo, s vedomím, že na háčiku už nič nie je, lebo to obžrali plotice. Dopíjam pivo, prehadzujem.  Otváram ďalšie pivo a záber, brzda jačí ako šialená, chytám cievku, pretože baitrunner nemám a sekám do prázdna. S hromžením vyťahujem prázdny háčik a krmítko a opäť nahadzujem. Otváram ďalšie pivo, pretože do toho predošlého som pri zábere kopol a celé vytieklo medzi skaly do blata. Spravím pár glgov a opäť záber o palicu. Sekám, na háčiku bola dážďovka. S nepatrným odporom navíjam silón v očakávaní. Vyťahujem ostrieža, ktorý má kaprársky háčik prerazený cez celú hlavu. Vraciam mu slobodu, aj keď viem, že ďaleko nezapláva. Ale nezhnije, niečo ho určite zožerie. Znova nahadzujem, tento krát fúkačku, lebo dážďovky som zabudol na slnku a ten smrad, veď to každý pozná. Bežím s nimi dobrích dvadsať metrov, aby mi nesmrdeli popod nos. V tom počujem pípák, utekám k udiciam a nasleduje zásek. Konečne cítim, že na druhej strane nie je žiadny krpatý okúň alebo plotica.  Po piatich minútach preťahovania sa vyťahujem na breh krásneho lysca. Meria 55 cm a váhu nemám. Urobím si sním pár fotiek  a vraciam ho späť do vody. Pivo mám už pekne zohriate od slnka, ale vypijem ho, nevylejem hádam ďalšie.   Dve hodinky ešte posedím bez záberu a keď nič, začnem baliť. Najprv veci a až potom, úplne nakoniec vyberám krmítka a balím udice. Poberám sa domov, v rubsaku hrkocú prázdne flaše od piva. Prechádzam okolo miesta, kde som vysypal dážďovky. Smrdia stále rovnako.

Odchádzam s dobrým pocitom, oddýchnutý, zrelaxovaný a spokojný, že konečne som zdolal kapra. Tak takto nejako si predstavujem výjazd na Liptovskú Maru v Júny.

                                                                                                     Za CST Stando