Tento príbeh som zažil medzi Lutyho mostom a hornými stavadlami na Revke. Je tomu už dobrých jedenásť- dvanásť rokov, no ako keby sa udial nedávno. Vo vysokých čiernych čižmách, prvej maskáčovej veste vtedy ešte od frajerky, na hlave 400-korunová šilcovka Bilabong a moja legendárna prívlačovka Orava. Ako keby som sa teraz na seba pozeral z druhej strany brehu.

Pláň končí. Začína ideálny prúd, ktorý sa tiahne od brehu až do stredu rieky. Potom je tíšina, nad ktorou sa skláňajú konáre jelše. Ešte rozmýšľam, či nechať rybku alebo moju obľúbenú rapalku. Nechávam rybku a prikrčený opatrne vchádzam do vody. Je studená, priezračná, aj napiť by som sa z nej mohol. Chlad rieky mi obalil čižmy. Skaly na dne sú klzké, musím si dávať pozor aj aby som sa nešmykol, ale hlavne aby som si nevyplašil ryby. Skontrolujem brzdu a už hádžem rybku do prúdu. S napätím ju splavujem, poťahujem, no nič. To nie je možné. Hádžem druhý raz na rozhranie prúdu a tíšiny. Potiahnem udicu aby som bol s nástrahou v kontakte a keď je nástraha pod konármi, prichádza prudký záber. Ruky mi samovoľne zasekávajú, udica sa ohne a môj súper začína boj o život. Vyráža do prúdu, lieta hore-dole, no netrvá dlho a vzdáva sa. Prevracia sa na bok a ukazuje svoje krásne mramorové sfarbenie. Sivoň..

Môže mať tak 35 centimetrov. Priťahujem ho k brehu a šup s ním von. Tak a si môj. Papuľku má prešitú 3- háčikom, takže sa mi zdá smiešne, že nemôže ani hovoriť. Čo by mi asi na toto povedal keby mohol? Hm...Vybral som mu háčik a ukončil jeho životnú púť. Odložil som ho do košíka, zapísal do papierov, napravil nástrahu a už len tak bez brodenia hádzal z brehu. A mal som aj zábery. Nie silné, také jemné. Na tie som už takpovediac zvyknutý. Je tu spústa malých žebrákov. Možno dorastú, alebo sa stanú obeťou pytliakov. Iba čo mi zničia rybku. Ani ich nezasekávam. Aj tak sa zasekávajú samé. Stačí mať len ostré háky. Takto som tu vytiahol ešte dva, no ozaj len krpce. Odchádzam teda po prúde dole vodou. Šmýka sa mi a kým prejdem asi 100 metrový úsek, trvá mi to hodnú chvíľu. Vyjdem na breh a preväzujem. Rybku už nemám, nuž viažem moju favoritku. Malú 3- centimetrovú potáplivú rapalku hrebenačku. A začínam hádzať. Prvý hod, druhý, tretí, no nič. Ani tie malé. Je tu ostrovček a za ním z jednej strany takmer stojaca voda a z druhej strany taký už zanikajúci prúdik. Žiadny záber. Nedávno som tu ulovil statného duháka, štyridsiatnika. No teraz je to tu ako vymreté. Prejdem na druhú stranu brehu a opretý o bralo nad vodou hádžem. Ej! Tvrdý záber sedí a ideme na to. Už som spokojnejší. Vedel som že tu niečo musí byť. Ryba sa myká, pokúša sa uniknúť hore prúdom, no ja jej to takéto maniere jej netolerujem. Zakrátko uznáva prehru a ocitá sa v mojej ruke. Duhák.

Síce menší ako ten z minula ale aj takýto tridsiatnik poteší moju loveckú dušu. Aj on putuje k bratovi sivoňovi do košíka. Ďalej už chytať neskúšam, balím udicu a po chvíli rozjímania s májovou prírodou odchádzam spokojný domov.

 

 

Pre správne naladenie pstruhárov  a  pstruhárku z CST:  Jurášek