Z domu som sa ani neponáhľal. Bolo niečo po pol šiestej, keď som nasadal na bicykel a vyrážal po pstruhy. Áno, musím to tak povedať, lebo som si bol na 100 % istý, že aj dnes budú jatky. Tak ako aj včera, predvčerom. Odvtedy, ako som sa dozvedel, že ich napúšťali. Boli pekné, bojovné, nie ako tie malé žebráky, ktoré len ničili nástrahy.

Dorazil som k vode, napísal dátum a do lopúchov si schoval bicykel. Skontroloval som si vrecká na mojej obľúbenej a praktickej veste a vytiahol z nej škatuľku s woblermi – trojkami rapalkami. Reku, vyskúšam dnes tohto ostriežika. Zatiaľ mi z neho veľa rýb poodpadávalo, no teraz som na ňom vymenil háky. Rapalku Mini Fat Rap- ku pripínam na karabínku a zľahka nahadzujem do prúdu. Došpanujem silon a špičku dávam rýchlo ku hladine. Cítim chvenie woblera, jeho bezchybný chod. Navíjam a zrazu: Bác! Rana do prúta, ruky automaticky zasekávajú a udica už pracuje. A aj pstruh. Snaží sa zbaviť sa háčikov, lieta hore aj dole, ale žiaľ, čochvíľa je dobojované. Krásny, hrubý duhák sa ešte zamece v tráve, kým mu neprestrihnem niť jeho života. Balím ho do utierky a schádzam kúsok nižšie, lebo tu to už iste poplašil. Tu je situácia podobná, lenže potočiak sa mi zdá nejaký malý a tak ho púšťam. Ale na tomto istom mieste jeho dúhový bratanec už také šťastie nemá. A tak už ležia v utierke dvaja. Preväzujem rapalku, dávam potáplivú 3 cm- hrebenačku. To je môj malý killer. Asi po troch hodoch ma o tom presviedča a tak už ďalší dúhový fešák si leží v utierke. Dumám, že už mám troch. Ešte jeden a budem už musieť ísť domov A to som tu nie ani pol hodiny. A teraz keď idú? Tak, to veru nie! Švihám rapalkou ďalej a o chvíľu už pumpujem ďalšieho. No ten má šťastie- odpadol. V duchu nadávam, no nie dlho. Woblerík robí zázraky. Ďalší a ďalší. Tie už dávam do lopúchov.

No akosi mi treba srať, tak sa vraciam ku miestu, kde som chytil prvého. Tu sú na „ to“ lepšie podmienky. A tak zo seba šikovne zhadzujem veci a trhám lopúchy. A za chvíľu to už podo mnou špľachoce. To je úľava. Zelený chlorofil síce štípe, ale to nič. Ukľudňujú ma moje úlovky. Mám ich šesť, hodne mi ich odpadlo a tak to už asi balím. No ale ešte jeden hod si neodpustím. Samozrejme, nezachytil som ako to býva vždy, keď sa povie „ posledný hod „ , ale zabral mi ďalší pstruh. Vidno, že sú napúšťané, sú ešte také blbé, neopatrné a to im pri mojej návšteve je osudné. Sedmička že je šťastné číslo ale aj počet pstruhov v mojom batohu, tak to na jeho váhe už cítiť. Ale to už krútim pedálmi domov. Doma ma čaká čistenie, ale naň som si za posledné dni už zvykol. Vôbec sa necítim previnilo ako dáky mäsiar, priam naopak. Očisťujem vodu od nepôvodných druhov rýb, takže vlastne robím tomuto revíru osoh. Kiež by nás bolo viac takýchto rybárov.

Po nejakej dobe však už prišli dažde, voda sa zmútila, zdvihla a s ňou museli aj odplávať tie zvyšné pstruhy, lebo moje lovecké výpravy už nebývali také úspešné, povedal by som že chabé. A zasa skákali len tie malé žebráky a ničili mi nástrahy. Tak sa skončili moje rybárske hody.

 

                                                                  Za CST .............  hádajte vo fóre :)