V júli sa dohodlo medzi členmi Casanova Spinning Teamu, že by bolo dobré ísť na nejakú spoločnú rybačku. Chceli sme trošku utužiť vzťahy, vzájomne sa zblížiť a ako to už v dobrej partii býva ,niečo popiť a pookriať na nezabudnuteľných zážitkoch z detstva, keďže už nie sme mladíci, ale páni v najlepších rokoch...

Dohodli sme sa ,že vyrazíme v sobotu okolo druhej. Auto a dopravu mal na starosti Viťko so svojou nastávajúcou polovičkou Peťkou. Podarilo sa im zohnať nový model dodávky pre 12 osôb. Micubiši All Road 4x4 s výnimočnou spotrebou cca. čo kilometer to liter, ale z 2 percent daní sa dá aj to úspešne zvládnuť. Ja ako predseda, som si dlho lámal hlavu ,kde by sme mali zakotviť ,aby bol každý spokojní a domov aby sme si každý odniesli aspoň po troch zubáčoch a aspoň jedného kapra nad desať kilov. Či sa mi to podarilo viete Vy najlepšie...

V sobotu ráno som bol aj s manželkou Pipou celý nedočkavý ,tak som si šiel hneď za rána buchnúť jednu desinu orosenú do náprotivnej krčmy, ktorú mám od domu vzdialenú pekných pár metrov, ale úspešne som to zvládol.  Ja s manželkou sme boli kvalitne nachystaný a čakali sme na ostatných členov teamu, ktorí prišli po nás okolo pol druhej. Keď som zbadal to červené fáro, ktoré šoféroval vodič Viťko spolu s Peťkou, ktorá mala na starosti šalter páku ,hneď som vedel ,že o zábavu bude postarané. No to som ešte netušil, že už v tom aute sedia Jurko aj Stanko spolu so strážcom a ochrancom prírody Nerkom, z ktorého sa pomaly ale isto stáva maskot Casanova Spinning Teamu.  A cesta na Liptovskú Maru mohla začať. Vonku bolo príjemných 24 stupňov nad nulou ,takže všetci členovia boli len tak stroho oblečený. Cesta ku miestu rybačky ubiehala rýchlo a zbesilo. Pipa sa hrala s Nerkom a ja som bol celý doslintaný.

  V aute sme sa dohadovali, kam pôjdeme. Návrhy boli rôzne. Jurko chcel ísť pod Jamajku, Stanko ku kostolu. Viťkovi to bolo jedno, len aby to bolo od strany od Sielnice ,aby sme mali auto za chrbtom. Najprv sme šli pozrieť ku kostolu na pláž. Bolo tam kúpajúcich sa do aleluja a ešte k tomu tam dal nejaký tetrov plavebné bóje, čo mi zahatalo cestu ku krásnym kaprom koženáčom. Vyfajčili sme so Stankom po tri cigarety a šli sme sa pozrieť pod Jamajčápor. Jurko a Stanko vybehli z auta a šli sa kuknúť ku mólu. Po desiatich minútach prišli spotení ako jašterice a povedali ,čo zistili. Tam sa nevojde ani noha. Je to totálne preľudnené ľuďmi. No nič sa nedalo robiť naskočili sme do auta a šup ho hľadať ďalší flek. Zastavili sme pod kopcom ,ktorý nazývajú domáci Kečka a Ja a Jurko sme pešo zišli k vode. Dostali sme sa na celkom pekné miesto v zátoke Bobrovček alebo tak nejak.

Miesto to bolo celkom fajné ,ale prístupová cesta bola biedna. Samé bodliače, blato a vysoká ,skoro po bradavky rašiaca ,tráva. Ešte šťastie že tu nebol s nami Pablo Habera ,bo by sa ukýchal k slzám a možno aj k smrti. Senečná nádcha škodí jeho orgazmu resp. organizmu.  Po dohode všetkých zúčastnených sme sa presunuli do sielnickej zátoky ,kde to kúpajúcimi a rybármi len tak vrelo. Po fleku ani slychu ba ani chýru.  Čas už poskočil a bolo dobre cez sedemnásť hodín. Čo teraz? Začala bojová porada. Ja som začal byť zúfalý a chvíľu som pomýšlal aj na odchod domov. Padli aj návrhy ,že pôjdeme niekde do lesa ,tam rozložíme stany , svoje vercajgy a tam sa budeme občerstvuvať až do rána bieleho. Nakoniec sme sa dohodli že ešte skúsime jedno miesto. Na ryby to bolo dosť slabé miesto, ale jednu noc by sme tam nejak zvládli a možno aj motyka vystrelí a my chytíme nejakú tú rybku.  Bolo to miesto v Hliníku hneď vedľa hlavnej cesty.  Keď sme dorazili na “vytúžený “ flek ,bola už skoro tma. Každý dostal inštruktáž ,čo má robiť a frmol začal. Ja, Jurko a Stanko sme sa pokúšali chytiť nástrahové rybky a Viťko sa mal postarať o naše dve polovičky a priviazať psa baskerwilského reťazou k najbližšiemu stromu.

Lucka a Peťka mali na starosť občerstvenie a výstavbu provizórnych obydlí pre mužov a občas naliať páleného.  Plotičky a belice skákali ako šialené ,tak kolo pol 9 večer sme mali všetko ponahadzované.  Aj Nerkovi sa ušla večera v podobe pekne vykŕmenej plotice  pásikavej (Morituri Salutant).

Keď už bolo všetko na poriadku, či stany, či udice, či reťaz ,tak sa mohla začať pravá rybačka spojená s kávou, cigaretou a samozrejme oddychom pri výnimočnej hruškovici. Viťko ako starý fajnšmeker si popíjal zoborské perlivé. Ostatok buď pil alebo nepil. Na moje veliké prekvapenie sa nedala dvakrát núkať ani tajomníčka a čo to popila s nami chlapmi.

Moju milú ženušku odpálilo ako prvú. Najprv som si myslel ,že chodí popíjať do kriakov ,ale vera bože nebolo to tým. Bola unavená z cesty, keď sme hľadali miesto na zloženie sa. Večer ubiehal ako pes s prebitou nohou a za chvíľku bolo celé nebo posiate hviezdami a mesiac svietil ako sa na také obrovité teleso patrí.

Zábery neprichádzali a tak sa každý člen týmu bavil ako vládal resp. ako mohol.  Keď sa blížila polnoc Jurko sa dostal do stavu off a šiel si ľahnúť. Taktiež bol unavený z toľkého cestovania. Spolu s ním zaľahla aj Peťka a pomaly odpilovalo aj Viťka, ktorý sám vykrútil krk dvom fľašiam vína. Ja so Stankom ako starí skalní sme vydržali najsamdlhšie a dokonca sme počuli zaloviť aj sumca. Neviem či to bol sumec z hruškovice ,ale niečo tam bolo. Pípáky ani nepípli, ale počasie bolo nádherné. Kolo polnoci bolo počuť od cesty nejaký šramot a behy. Bol to obyvateľ obce Hliník, ktorý sa pokúšal dolapiť soka v láske, ktorý sa mu pokúšal nasadiť parohy. Toto sa ale na dobré obrátilo a za chvíľu paroháč pýtal odo mňa cigaretu. Všetko mal pod palcom Stanko, ktorý všetko z diaľky sledoval a bol istený Juráškom, ktorý mal pripravený veľký nôž na vykosťovanie.

Potom nastalo hrobové ticho a tak sme mohli už  komplet všetci zaľahnúť. Nad ránom za brieždenia sa rozozvučal Viťkov pípák. Jačal ako splašený ,ale kde nič, tu nič. Nikoho pri udiciach. Ako tak sa prvý došmochtlal Viťko a zaťal ako patrí. Ryba kládla velikánsky odpor ale Viťko ako profesionálny lovec dotiahol obrovitánskeho zubáča asi 40 centimetrového ku nohám. Keďže tam bol vysoký breh ja ako človek pomáhavý ,chcel som mu pomôcť a dal som mu radu k nezaplateniu. Povedal som mu ,že to hovädo musí vytiahnuť za silón hore brehom. A stalo sa čo nikto nepredpokladal. Silón prasol ako indiánske lano a obrovitánsky zubáč bol v čudu. Všetci sme sa na tom pobavili aký je Viťko babrák. Ale on sa určite polepší a nabudúce si moju radu zoberie viacej k srdcu. Nad ránom pri rannej káve sme trochu bilancovali a poskúšali sme aj prívlačovať. Bolene šaleli, no šaleli sme aj my že nemôžeme chytiť alebo aspoň zatrhnúť ani jedného. Začalo vychádzať slnko tak sme sa zo Stankom rozhodli že keď nejdú ryby skúsime aspoň hríby.

A veruže sme doniesli skoro do pol igelitky. Boli to modráky, modré ako tajomník MsO. Pred obedom sme každý rozmýšľali čo by sa ešte dalo skúsiť na tie prekliate ryby. Ja a Pipa sme skúsili kapre ,ale ani z toho nezapršalo. Stále ostali sieťky prázdne. Ostatok sa pokúšal vláčiť ,ale taktiež bez úspechu. Po trápení aké som na rybačke hlavne čo sa týka hľadania lovného miesta ešte nezažil sme všetko pobalili a skôr ako som povedal hop sme boli všetci v aute a tešili sa domov.  Ale ja si myslím že to aj tak stálo za to. Veď čo môže byť viac ako stretnutie v prírode s ľuďmi ,ktorých máte radi a popritom sa venovať aj záľube ktorou je pre nás rybárčenie.

 

 

Za CST Blumo