Po minulej predstavovačke top favoritov na začiatok pstruhovej sezóny by som sa teraz zvlášť upriamil na jednu farbu. Snáď každý výrobca woblerov ju má vo svojom repertoári a to dokonca aj vo viacerých odtieňoch. Touto, pre pstruhy magickou farbou, bola ako predloha jedna z vari najrozšírenejších rýb našich vôd- ostriež. Ryba s ktorou sa mi spájajú najkrajšie rybárske spomienky. Priehrady Liptovská Mara, Bešeňová, Orava. Žiaľ, ostali len spomienky. Pravých pstruhových revírov, kde by sa ostriež vyskytoval však veľa nie je. Pstruhy, a nemyslím tým nasadené dúhové brojlere, však šalejú keď im ponúknete ostrieža. Čím ich tak priťahuje, keď sa s podobnou farbou nástrahou nikdy nestretli? Som zástanca prirodzených farieb nástrah pri love pstruhov, ale ostriež v sýtej farbe s oranžovým bruškom robí výnimku. Tým hlavným spúšťačom sú tie jeho čierne pruhy na svetlejšom podklade, ktoré tvoria základ každého okúňa.

Mal som asi 13 rokov a otec ma zobral na pstruhy na Váh. Bolo neskoré letné poobedie. Ja, vybavený zeleným dvojdielom Sona, som sa tešil ako vyskúšam dva moje prvé, woblere. Jeden som vyhral v pionierskom krúžku a druhý som kúpil asi za 30 Kčs v novootvorenom Esoxe v Bratislave.  Otec mal svoju tvrdú prívlačovku, prerobenú zo starej muškárky, na pleci košík a v ňom v škatuľke bájne nástrahy, ktorým sa len potichu, s úctou a pokorou vykalo.  Boli to woblery Rapala, čo mal od susedových známych zo Švajčiarska. Správne tipujete že vo farbe ostrieža. Jeden 5 a druhý 7 cm, obidve potáplivé. Prešli sme miesta od nemocnice ku bavlnárom a okrem jedného potočičika, čo sa nado mnou zmiloval už takmer potme, ja som ostal v ten deň v roli štatistu. Vtedy sa „chyť a pusť“ ešte nenosilo, čo malo mieru sa väčšinou „ klklo“, ale otec, ten si vyberal.  Mohol si vyberať.  Kde nahodil, tam bol potočiak. Pod mostom, v prúde, v jame. Duhákov bolo vtedy málo ako šafranu, dnes je to žiaľ opačne. Tak domov mu v košíku putovali štyri krásne stavané potočiaky. Odvtedy pretieklo veľa vody dole naším Váhom, takmer všetko sa zmenilo, až na to, že táto ostriežia farba je na pstruhy stále živá.

Najčastejšie na pstruhy využívam 5 až 9 cm woblery. Nie je však ostriež ako ostriež ako ostriež. Rapala pred pár rokmi však svojím starým ostriežom odzvonila. Koncom osemdesiatich rokov začali mať náznaky šupín, aké predtým mali len strieborné plotičkové, zlaté alebo krikľavé verzie. (Imitáciu šupiniek sme si pri home- made wobleroch úspešne vyrábali strieborným papierikom z cigaretovej škatuľky). Dovtedy jej ostriež bol holý a bol vlastne namaľovaný, či nastriekaný na hladkom zlatom podklade. Len skalní matadori si môžu na neho pamätať. Spomínam si, že otec mi o tejto farbe hovoril ako o ostriežikovi od starého otca. Hoci tento nový, terajší, šupinkový je dobrý a krajší pre oko rybára, ten starý, ten bol famózny. Dnes už nám Lišáčkovcom ostali len dva väčšie modely tohto oldiesa- 9 a 11 cm, ktoré sú na čestnom mieste v pomyselnej siene slávy. Ten menší má bratm Pájo, tú jedenástku opatrujem ja. Sú to síce viac- menej šťukové veľkosti, ale s prehľadom, hlavne pri hlavátkovaní, ich atakujú aj pstruhy všetkých veľkostí. Ak by niekto chcel hľadať Svätý Grál pstruhárov, mal by hľadať túto farbu.

 Kamarát ( ten ktorý nedá dopustiť na minulospomínanú „vranku“), úspešne používaval na pstruhy aj 5 cm model shallow shad rap v ostriežovej farbe. Od nedávna je v ponuke Rapaly zaradený vynikajúci odtieň ostrieža s kódom YP (yellow perch). Žiadne výrazné farby, žiadne oranžové bruško, len „ šupinky“ a jednoduchý strieborno- zelený kontrast , ktorý pstruhom berie. Nedá mi ešte nespomenúť jeden môj najmenší model rapalky ostriežika, ktorý používam- Mini Fat Rap. Je to už jediný model z rodiny Fat Rapov, ktorý sa ešte vyrába. Tento je malý potáplivý trojcentimetrový brucháčik. Výborne sa nahadzuje a často ho využívam na preteky na priehradach, keď ryba je už ďaleko od brehu. Hoci je to relatívne nová nástraha, jeho pruhovaný šat ešte postráda to typické dnešné šupinkovanie.

 Bolo to niekedy na jar, keď sme sa s „vrankárom“  vybarli na pstruhy. Voda išla veľká a jemne prišarená po vytrvalom nočnom daždi. Chcelo by to nejaký oranžový spúšťač. Tak kámoš zavesil tohto svojho shad rapíka. Ako je známy, nerád často mení nástrahy. Vydrží s dvoma typmi celú sezónu. Tak hádzal a hádzal. Až takmer pri vyťahovaní mu prút oťažel. Zasekol a držal. Udicou to mykalo, trochu pritiahol a hneď musel povoliť. Po chvíli sa nám obom niečo nezdalo. A presne- woblerík ostal visieť na plantajúcej handre zachytenej na konári pri dne. Ako sa s ňou hral prúd vody, pripomínalo to rybu. Hoci to bolo blízko brehu, zabrodiť do veľkej vody by bola samovražda. Tak milý rybár sa oprel do udice, že handru odchytí. A veru aj odchytil. Ale iba z konára. Celá bavlnená handra nasiaknutá vodou, bola však nad sily jeho výbavy. Ako sa prúd vody do nej oprel, nedalo sa to udržať. Krásny, plynulý ťah cez brzdu mu odvíjal metre silónu až došiel na koniec a prásk! Cievka bola prázdna. Silón nikde. Handra si tak odvinula vyše 100 metrov silónu. Ja som sa rehotal, že čo to vystrája, prečo to hneď neukončil, keď videl že to nemôže dopadnúť dobre. Ako rýchlo dochytal. Hlavne škoda wobleríka, ktorý býval taký úspešný. Mimochodom mal ho odo mňa, keď sme ako každý rok si navzájom change- ovali nástrahy.

 Odvtedy som si povedal, že hoci päťôčka shad rap nemá taký tip- top chod ako sedmička, niečo na nej bude. A tak som si premaľoval ( dva roky v Ľudovej škole umenia na výtvarnom odbore mi aspoň na dačo boli) nevyužitú zlatú verziu do ostriežieho šatu. Pripomína to tú starú starootcovskú verziu, no zrejme jej niečo chýba. Alebo možno jej dávam málo priestoru prejaviť sa čo dokáže.

S 5 cm „old“  perchom bola radosť chytať. Bol zázračný. Naň by som vytiahol rybu aj zo studne. S kámošmi na rybách som vždy išiel za nimi posledný a dochytával po nich vodu. Tam, kde nebolo nič, môj ostriež vždy skóroval. Až raz, bol som vtedy sám, som môjho miláššška zachytil. Voda tam nebola hlboká, tak poniže pása. No pre silný prúd sa vo vysokých čižmách sa po ňu nedalo dostať. Nechcelo sa mi vyzliekať a stúpať do tej ľadovej vody, tak si vravím, veď doma mám nový skafander, nabudúce si ho zoberiem a wobleríka si odchytím. Tak som ho tam urval. Za pár dní som v rieke už v skafandri obracal kameň po kameni, koreň po koreni ale wobler som už veru nenašiel. Vždy, keď idem popri tom mieste, spomeniem si akú veľkú chybu som vtedy urobil.

Salmovské ostriežové odtiene sú trochu iné. Jeden z nich je výrazne „horúceho“ sfarbenia- HP (hot perch) Na malých modeloch wobleroch typu hornet je dokonca prekvapivo úspešný aj na jalčeky v krištáľovo čistej vode. Druhý, ten je len decentne zelený (PH) Táto kombinácia tmavo a svetlo zelenej s červeným náznakom žiabričiek, mi priniesla pár pstruhov. Kým som však mohol túto farbu poriadne otestovať, odtrhol som wobler. Ďalšie verzie ostrieža (EP, RPH, RHP, NAV) firma prezentuje viac- menej len na veľkých šťukových modeloch Slidera. Ani jeden ale nemá také to typické rapalovské šupinkovanie. Sú to však snáď najrealistickejšie zobrazené kresby ostrieža na trhu.

 Chytal som, teda snažil som sa chytiť dákeho bodkáča. No všetky nástrahy ryby iba oťukávali. Ani malý hornetík s úzkou lopatkou (kedysi bol v ponuke Salma ako Hornet SR) jesť nechceli. Zrak mi padol na 6 cm potápavého minnowa v zelenej farbe ostrieža (PH). Nemám čo stratiť. A tak tento wobler dostal šancu. Ryby začali poctivejšie atakovali nástrahu, pekne viseli, no pri záverečnom zdolávaní sa vždy vytriasli. Pozerám, že mám na ňom ešte háčiky bez spätných protihrotov z nedávnych pretekov. Tak aby som čo- to aj konečne chytil, vymenil som tie háky za poctivé kotvičky. No a prvá ryby, ktorú som konečne vytiahol nad hladinu, sa tak urputne metala, že mi voľný zadný trojháčik až po oblúčik zaborila do malíčka. Každý jej pohyb mi šklbol celou rukou a mňa zaraz prešla chuť na rybacinku. Pstruha som kľajúc odopol a nasledovala chirurgia pre samoukov. Čudovali by ste sa, aká je ľudská koža pevná. Ešteže bola chladno (bol to začiatok sezóny) a zima pôsobila ako anestetikum. Krvácajúci malíček som si zabalil do vreckovky a pokračoval v love. Keďže som ignoroval „toto znamenie k ukončenie lovu“ , zrejme vyššia moc zariadila, že som si tento wobler odtrhol. A bol to iba jediný, ktorý v ten deň naplno bodoval. A to doslova.

 S woblermi od iných firiem som veľké skúsenosti nemal, naplno mi postačili tieto dve spomenuté. Určite by stálo za to poskúšať rôzne hoci aj krikľavé variácie. Hlavne tam musí byť ten pruhovaný farebný kontrast. Veľmi veľa výrobcov si dáva záležať, zvlášť pri ostriežoch, na realisticky zvýraznených očiach. Hold, prvý úlovok na nástrahu je vždy rybár, teda jeho peňaženka. Teraz mi je doslova komické, keď v katalógoch sledujem ako sú už na wobleroch okrem neskutočne živých, drsných, plačlivo uslzených až takmer žmurkajúce oči. Myslíte si, že hladné, hoci aj opatrné ryby v rieke majú čas sledovať potenciálnej koristi „okno do duše“? Hoci nejaký tmavý náznak oka nemusí byť na škodu, dovolím si tvrdiť, že na samotnú chytľavosť nástrahy jeho vymakaná realističnosť vôbec nemá vplyv.

    Okrem pstruhov a samozrejme kanibalských ostriežov aj šťuky túto farbu milujú. A čo my ľudia? Veď snáď ani nie je rybár, ktorý ešte neochutnal fantastické jemnučké biele mäsko ostrieža upečené niekde na paličke v prírode. Zbiehajú sa vám slinky? Určite aj rybám, tak sa už neokúňajte a pri najbližšej rybačke im naservírujte okúňa.

Pre CST Jurášek